Koncoročný školský výlet

Po celoročnej práci sme sa zaslúženého koncoročného výletu už nemohli dočkať . Od začiatku júna sme netrpezlivo počítali dni, kedy konečne vyrazíme na cestu. Práve preto sme boli rozčarovaní z predpovede počasia, ktorá signalizovala celodenný dážď. Spoliehali sme sa na to, že nie vždy sa takéto predpovede naplnia. V piatok ráno sme s obavami otvorili oči a náš prvý pohľad smeroval k oblohe. Sľúbená predpoveď počasia sa nevyplnila! Nepršalo, ale lialo!!! Z oblohy sa valili potoky vody a väčšina z nás bola mokrá ako myš už po príchode do školy. Rodičia neveriacky krútili hlavami, keď nás videli usmiatych nastupovať do autobusu a smerovať na diaľnicu. 

Po ceste sa dážď ešte zintenzívnil a v našich hlavách sa pomaly rodili náhradné plány. Čo sa tak voziť celý deň v suchučkom teplučkom autobuse a do "psieho počasia" nevystrčiť ani nos! Našťastie v nás zvíťazila túžba po nových zážitkoch a tak sme rozprestreli dáždniky, lepšie sa zabalili do pršiplášťov a poďho von! Našou prvou zastávkou bola Stará Bystrica. Napriek avízovanej kľukatej ceste výnimočne nikto z výletníkov netrpel nevoľnosťou, takže sme si mohli v pokoji pozrieť nádherný Slovenský orloj, ktorý je zároveň označovaný za najväčšiu drevenú sochu na Slovensku. Zo začiatku sme boli mierne rozčarovaní, nakoľko sme o dve minútky premeškali zvonenie a striedanie figúriek svätcov. Nálada sa nám však okamžite vylepšila pri nákupe suvenírov a darčekov pre našich blízkych. Dievčatá v sebe nezapreli malé parádnice a pyšne v rukách zvierali náhrdelníky so vzácnymi kameňmi pre šťastie. Chlapci zas udržiavali pani učiteľky v strehu kúpou valašiek rozličných veľkostí.

Po chvíľke sa začala sivá obloha nad nami trhať a z času na čas vytrvalé mrholenie ustalo a my sme mohli odložiť dáždniky. S tenšími peňaženkami a ruksakmi plnými ceruziek, magnetiek a iných upomienkových predmetov sme vyrazili k horskej železničke. Keďže sa naša návšteva Starej Bystrice kvôli nákupom neplánovane predĺžila, na objednanú jazdu sme dorazili s menším meškaním. Našťastie na nás vláčik čakal a my sme si mohli naplno vychutnať jazdu nádhernou kysuckou prírodou. Vytrvalé pískanie malej lokomotívy z času na čas prerušili len detské hlásky spievajúce hit detských osláv a rodičovských zábav "Jede, jede, mašinka." Dobre naladení sme sa pustili do likvidovania zásob, ktoré nám na výlet pribalili naši starostliví rodičia. A dobre sme urobili, lebo skanzen sa rozprestieral na pomerne veľkom území a keď sme chceli nazrieť do každého domčeka, zvonice či chlievika, potrebovali sme na to dostatok síl. Po čase dokonca vykuklo slniečko a my sme mohli konečne odložiť nielen pršiplášte, ale aj mikiny. Výklad pani sprievodkyne sme sprevádzali oduševneným fotografovaním všetkého okolo nás. Boli sme prekvapení, keď sme počuli, že ľudia, ktorí tu žili, sa stihli popri celodennej práci aj zabávať. Dozvedeli sme sa, v ktorej miestnosti pripravovali nevestu, v ktorej stodole sa konali zábavy či kde sa piekli svadobné koláče. Viacerí z nás si povzdychli, že by v tej dobe chceli aspoň na chvíľku žiť. Túto myšlienku však okamžite zavrhli, keď zbadali figurínu kováča, ktorý okrem podkúvania koní vraj aj trhal ľuďom zuby :o).

Unavení, ale bohatší o nové informácie a poznatky sme sa vrátili do autobusu. Spiatočnú cestu sme si vyplnili prezeraním kúpených suvenírov a fotografií, ktoré sme na výlete urobili. Všetci sme sa však zhodli na tom, že ani nepriaznivé počasie nemusí byť prekážkou v cestovaní a získavaní nových zážitkov. 


Vytvorte si webové stránky zdarma! Táto stránka bola vytvorená pomocou služby Webnode. Vytvorte si vlastný web zdarma ešte dnes! Vytvoriť stránky